STRETNUTIE S MAMOU

            Sedela som v taxíku a rozmýšľala som, či som sa na večernú párty nevyobliekala prehnane. Auto zastavilo. Uviazli sme v dopravnej zápche dva bloky od miesta, kde sa mal konať večierok. Pozrela som cez okno a zazrela som mamu, ako sa prehrabáva v kontajneri s odpadkami. Bolo tesne po zotmení.
            Mama stála len päť metrov odo mňa. Okolo pliec mala na ochranu pred jarným chladom uviazané handry a hrabala sa v odpade. Jej pes, čierno-biely kríženec teriéra, sa jej hral pri nohách. Mamine gestá mi boli dôverne známe. Spôsob, akým nachyľovala hlavu a vysúvala spodnú peru, keď študovala predmety s potenciálnou hodnotou, ktoré vylovila zo smetí. I to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara. Jej lícne kosti boli stále výrazné a pevné, no pokožku mala vysušenú a červenú v dôsledku toho, že bola počas všetkých ročných období vystavená napospas živlom. Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícok bezdomovcov v New York City.
            Odvtedy, čo som ju naposledy videla, už prešli mesiace. Keď zdvihla hlavu, ovládla ma panika. Čo ak ma uvidí a zakričí moje meno, a že niekto, kto mieri na ten istý večierok ako ja, nás uvidí spolu. Mama sa predstaví a moje tajomstvo vyjde najavo.
            Spustila som sa na sedadle čo najnižšie, sklonila som hlavu a požiadala šoféra, aby sa obrátil a odviezol ma domov na Park Avenue.
            Taxík zastal pred mojím domom, vrátnik mi podržal dvere a liftboy ma vyviezol na moje poschodie. Manžel, ako po väčšinu večerov, bol ešte v práci. V byte bolo ticho. Ešte vždy som bola rozrušená z toho, že som tak nečakane uvidela mamu, z pohľadu na ňu, ako sa šťastne prehrabáva v odpadkoch. Pustila som si Vivaldiho v nádeji, že hudba ma upokojí.
            Rozhliadla som sa po izbe. Boli tam bronzové a strieborné vázy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a staré knihy so zodratými koženými chrbtami, ktoré som pokúpila na blších trhoch. Gregoriánske mapy, čo som dala zarámovať, perzské koberce a kožené kreslo, do ktorého som sa rada uvelebila na konci dňa. Usilovala som sa z tohto miesta vytvoriť svoj domov, zmeniť ho na byt, kde by rada bývala osoba, ktorou som chcela byť. No nevedela som si izbu vychutnať. Vždy ma trápilo, že mama a otec sa chúlia niekde na chodníku pri mriežke nad tepelným potrubím. Bola som z toho nešťastná, no zároveň ma privádzali do rozpakov. Hanbila som sa za to, že nosím perly a bývam na Park Avenue, zatiaľčo moji rodičia sa zamestnávajú tým, aby sa udržali v teple a našli si niečo na jedenie.
            Čo som mohla urobiť? Usilovala som sa pomôcť im nespočetnekrát, no otec trval na tom, že nič nepotrebujú, a mama ma požiadala o nejakú hlúposť, napríklad o rozprašovač parfumu alebo o členstvo v klube zdravej životosprávy. Vraveli, že žijú tak, ako sami chcú.
            Po tom, čo som sa skryla v taxíku, aby ma mama nevidela, som nenávidela seba samu, svoje starožitnosti, oblečenie i svoj byt. Musela som niečo urobiť. A tak som zavolala maminej priateľke a nechala som jej odkaz. Bol to náš spôsob, ako ostať v kontakte. Mame vždy trvalo niekoľko dní, kým sa mi ozvala, no potom znel jej hlas vždy bodro a ležérne, akoby sme boli deň predtým spolu na obede. Povedala som jej, že sa chcem s ňou stretnúť, a navrhla som, aby sa zastavila u mňa v byte, ona však chcela ísť do reštaurácie. Dohodli sme sa, že sa na obed stretneme v jej obľúbenej čínskej reštaurácii.
            Keď som prišla, mama už sedela a študovala menu. Urobila, čo mohla, aby ako tak vyzerala. Na sebe mala objemný sivý sveter s len zopár nenápadnými škvrnami a mužské kožené topánky. Umyla si tvár, no krk a spánky boli ešte vždy tmavé od špiny.
            Zazrela ma a nadšene mi zamávala. „To je moje dievčatko!“ zvolala. Pobozkala som ju na líce. Mama si napchala do kabelky všetky plastové obaly so sójovou či pomarančovou omáčkou a korenenou horčicou, čo boli na stole. Teraz do nej vyprázdnila aj drevenú misku s instantnými rezancami. „Malá pochúťka na neskôr,“ vysvetlila mi.
            Objednali sme si. Mama si vybrala plody mora: „Vieš, že ich zbožňujem,“ povedala. Rozhovorila sa o Picassovi. Videla retrospektívu jeho diela a dospela k záveru, že ho veľmi preceňujú. Podľa nej bol celý kubizmus hlúpy výmysel. Po svojom ružovom období už nevytvoril nič ozaj hodnotné.
            „Robím si o teba starosti,“ prihovorila som sa jej. „Povedz, čo môžem urobiť, aby som ti pomohla.“ Jej úsmev povädol. „Prečo si myslíš, že potrebujem tvoju pomoc?“
            „Nie som bohatá,“ povedala som. „Ale mám peniaze. Povedz mi, čo potrebuješ.“
            Na okamih sa zamyslela. „Zišla by sa mi elektrolytická kúra.“
            „Hovor vážne.“
            „Hovorím vážne. Ak žena dobre vyzerá, dobre sa cíti.“
            „No tak, mama.“ Stuhli mi plecia, ako vždy počas týchto rozhovorov. „Hovorím o niečom, čo by ti mohlo pomôcť zmeniť svoj život, zlepšiť ho.“
            „Chceš mi pomôcť zmeniť môj život? Spýtala sa ma mama. „Som v pohode. Ty si tá, čo potrebuje pomoc. Tvoje hodnoty sú pomýlené.“
            „Mama, pred pár dňami som videla, ako sa prehrabávaš v odpadkoch.“
            „Nuž, ľudia v tejto krajine priveľmi plytvajú. Takže svojím spôsobom recyklujem.“ Dala si za hlt plodov mora. „A prečo si ma neoslovila?“
            „Priveľmi som sa hanbila, mama... Skryla som sa.“
            Mama na mňa namierila paličkami. „Vidíš? To je ono. Presne to hovorím. Veľmi ľahko sa dostaneš do rozpakov. Tvoj otec a ja sme takí, akí sme. Akceptuj to.“
            „A čo mám podľa teba hovoriť ľuďom o svojich rodičoch?“
            „Len hovor pravdu,“ povedala mama. „Je to jednoduché.“

(zdroj: Jeannette Wallsová, Sklený zámok, str. 13)